PRAVEK

Severná časť Východoslovenskej nížiny bola intenzívne vyhľadávaná už od najstarších pravekých dôb – prítomnosť človeka tu dokumentuje množstvo pamiatok z viacerých archeologických kultúr.

V tomto geografickom priestore je situovaná aj obec Zalužice – v jej chotári sa zistili stopy osídlenia na niekoľkých miestach. Zvýšená koncentrácia nálezov, najmä z obdobia počiatkov neolitického osídľovania Východoslovenskej nížiny, bola však zaznamenaná v severnej časti katastra – v blízkosti Zemplínskej šíravy.

Najstaršie – mladopaleolitické osídlenie obce doložili kamenné artefakty (limnokvarcitový gravettienský nástroj a obojstranný sekáč z rádiolaritu), ktoré sa získali počas povrchového zberu v polohe Blata v časti Malé Zalužice (M. Vizdal, AVANS 1986; 1992b). Potvrdili sa tak skoršie indície o najstaršom osídlení Zalužíc – už v polovici 20. storočia, počas prác na výstavbe Zemplínskej šíravy, sa v časti Veľké Zalužice objavil fragment mamutieho kla a paleolitická industria.

O prítomnosti ľudí v období neolitu svedčí skromný črepový materiál, ktorý v polohách Čarny zeme a Bila hlina v časti Malé Zalužice zozbieral dávnejšie K. Andel. Početnejšie neolitické pamiatky sa však zistili neskôr, v roku 1991, na južnom pobreží vodnej nádrže – v polohe Blata. Pri archeologickom výskume v rokoch 1991 -1995 sa tu odkryla časť pravdepodobne centrálneho areálu osady s 18 objektmi. Išlo o jednu z najúplnejšie prebádaných osád zo staršieho úseku neolitu – z okruhu kultúry s východnou lineárnou keramikou v severovýchodnom Potisí (M. Vizdal AVANS 1992b; 1993b; 1995; 1996; 1997b). Z celkového počtu objektov k najdôležitejším patrili sídliskové jamy 1/91 a 5/91. Vo výplni prvého útvaru sa nachádzali stovky zlomkov hrubostenných nádob, misiek na dutej nôžke, hlbokých baňatých mís a nízkych pekáčov. Kamennú štiepanú industriu, okrem iného, zastupovalo aj 80 kusov ryolitových artefaktov – ich prítomnosť naznačovala existenciu výrobnej dielne. V strednej časti objektu 1/91 sa pod početnými zlomkami mazanice objavil výraznejší fragment hrncovitej nádoby – súčasť inventára kostrového hrobu skrčenca, ktorý ležal na pravom boku a uložený bol v smere východ – západ. A práve tento hrob predstavoval jeden z najvýznamnejších nálezov z polohy Blata. Sídliskový útvar 5/91 obsahoval vyše 1 000 kusov zlomkov zdobenej i nezdobenej keramiky. Fragmenty pochádzali z mís na dutej nôžke, baňatých nádob, hrubostenných hrncovitých a pekáčovitých tvarov. Z výzdobných prvkov sa pomerne výrazne objavovalo maľovanie povrchu nádob čiernou farbou. V kolekcii kamennej štiepanej industrie prevažoval obsidián.

Nálezový inventár umožnil detailnejšie členiť kultúru s východnou lineárnou keramikou. V súbore bol zvlášť výrazne zastúpený keramický materiál, z ktorého sa podarilo zrekonštruovať desiatky nádob, často s maľovanou, rytou i jamkovanou výzdobou – tie v nebývalej šírke približovali tvarový sortiment keramiky prvých roľníkov. Dôležitú zložku kolekcie pamiatok predstavovali aj kamenné nástroje a doklady ich výroby. Zo surovín bol dominantne zastúpený obsidián, početnejším sa tiež javil ryolit. Pri pravidelných obhliadkach lokality sa získal i zvláštny hlinený artefakt – len s výhradou možno o ňom uvažovať ako o idole. V inom objekte sa podarilo objaviť nôžku z antropomorfnej nádoby. V sídliskových jamách sa tiež našli drobné hlinené výrobky – závesky v tvare guličiek a zubov (súčasť náhrdelníka) i zlomky náramkov.

V severnej a východnej časti extravilánu Zalužíc sa zaznamenala aj výrazná prítomnosť osídlenia z obdobia eneolitu. V roku 1997, v polohe Pri hrádzi, sa zaregistrovala nová lokalita staroeneolitickej tiszapolgárskej skupiny – objavili sa tu 4 objekty, ktoré nepochybne patria k väčšiemu sídliskovému celku. V podvihorlatskej oblasti sa tak zaregistrovalo už tretie nálezisko tiszapolgárskej skupiny – po Tibave a Lúčkach.

V priestore hospodárskeho dvora Lažňany, v časti Malé Zalužice, sa pri hĺbení základov pre stavbu budovy v roku 1960 narazilo na neveľké pohrebisko. Obsah prvých troch hrobov zachránilo Zemplínske vlastivedné múzeum v Michalovciach, ďalších 17 hrobových celkov neskôr preskúmal V. Budinský-Krička. Hroby, umiestnené plytko pod povrchom a nepravidelne rozložené, boli už zväčša porušené orbou. Zvyšky nedohorených kostí sa nachádzali v urne alebo mimo nádob (išlo o tzv. jamové žiarové hroby). Podľa kalcinovaných pozostatkov sa zistilo, že na pohrebisku boli pochovaní dospelí i mladiství. Hrobový inventár pozostával výlučne z nádob – len výnimočne sa našli napr. jantárové perly (v hrobe 4) a kamenné nástroje (hrob 15). Medzi keramickými tvarmi sa najvýraznejšou javila veľká amforovitá nádoba s hrotitými, vodorovne nasadenými uchami na bokoch a hrnček s dvojicou ušiek. Podľa tohto pohrebiska dostal archeologický materiál zo záveru staršieho úseku eneolitu tiež pomenovanie skupina Lažňany .
Miesto s výskytom nálezov badenskej kultúry zo stredného úseku eneolitu sa v chotári Zalužíc objavilo v polohe Blata, v blízkosti neolitického sídliska.

Do obdobia prelomu doby bronzovej a doby halštatskej zaradil K. Andel zberový materiál z polohy Čarne zeme v časti Malé Zalužice.

STREDOVEK A NOVOVEK

V súčasnosti môžeme kontinuitu osídlenia obce od veľkomoravského obdobia doložiť na základe zvyškov slovanských osád z 9. až 10. storočia – tie sa zaznamenali v niekoľkých polohách vo Veľkých i Malých Zalužiciach.Podľa údajov listín ako publikuje zakladateľ slovenskej historiografie profesor Richard Marsina vo svojom vydaní Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. z roku 1987, v listine zo 7. septembra 1249 bola dedina Zalužice (označená v dobových prameňoch ako „Zalachka“; „villas Zaluska“) spomína ako súčasť dedičného panstva, ktoré šľachtic Peter, syn Sobeslava (príslušník pôvodnej slovenskej šľachty) spolu so svojou manželkou Agátou dáva svojim dcéram Kataríne a Petronele a ktoré zahŕňalo tri dediny: Trnava, Vinné a Zalužice (z dedičného vzťahu vyplýva, že existovala aspoň niekoľko desaťročí pred r. 1249). Katarína bola v tom čase manželkou Jakova z rodu Kapľoň, ktorý už skôr ako veno získal vznikajúce michalovské panstvo a ich potomci sa nazýval pánmi z Michaloviec (de Nagymiháli) od začiatku 14. storočia. Od ich syna Andreja alebo presnejšie vnuka Vavrinca zvaného Erdeg (Čert) vychádza rodová línia Staraiovcov (Sztaray de Nagymiháli), budúcich zemepánov i Zalužíc.

Základom jej názvu je slovansko-slovenske slovo luh, označujúce rovinatý, často zamokrený les. Koncovka -ice dosvedčuje, že patrí k starobylým sídliskam. Od 15. storočia sa pre ňu zaužíval názov Veľké Zalužice, aby sa tak odlíšila od mladších Malých Zalužíc.

Zalužice, od 15. storočia Veľké Zalužice, boli od polovice13., trvalo aj v 17. storočí, majetkovou súčasťou panstva Michalovce a vo vlastníctve šľachticov z Michaloviec.

V daňovom súpise z roku 1427 (za vlády Žigmunda Luxemburského) sú Veľké Zalužice aj Malé Zalužice zapísané pod rovnakým menom Zalužice (Zalochka – Salochka). Z toho dôvodu nemožno presne zistiť koľko sedliackych rodín tam žilo. Vzhľadom na to, že sedliaci z oboch dedín boli zdanení od vyše 60 port (z lat. porta – brána), čo bola stála daň, ktorú v 14. storočí zaviedol kráľ Karol Róbert a vyberala sa od každej poddanskej brány – porty vo výške 18 denárov, možno predpokladať, že Veľké Zalužice boli veľkou dedinou s vyše 30 obývanými sedliackymi domami.

V 16. storočí poznačenom protitureckými vojnami sa väčšina sedliackych rodín odsťahovala a schudobneli aj tie domácnosti, ktoré tam zostali. V roku 1549 hospodárilo 16 sedliackých domácností a 7 želiarskych (výrazom želiar pomenúva najchudobnejšiu vrstvu roľníkov žijúcu na dedinách, ktorá na niektorých panstvách tvorila až štvrtinu miestneho obyvateľstva.

Želiar bol taký človek, ktorý mal menší grunt než 1/8 urbárskej usadlosti. Želiar mohol byť zaopatrený domom – domkár, komorník alebo bez domu – podludník), avšak len nedávno predtým 27 poddanských, zväčša sedliackych domácností, dedinu opustilo. V roku 1567 okrem richtára hospodárili 4 sedliacke na polovičných usadlostiach, takže boli zdanené daňou kráľovi od dvoch port. V roku 1588 už len jedna sedliacka domácnosť hospodárila na polovičnej usadlosti a 4 na štvrtinových usadlostiach. Zdanené boli od 1,5 porty. V uvedených rokoch bolo ešte 6 a 9 želiarskych domácností. Veľkozalužické sídlisko malo v roku 1599 18 obývaných poddanských domov. Koncom 16. storočia boli Veľké Zalužice stredne veľkou dedinou s výlučne poddanským obyvateľstvom. V 17. a začiatkom 18. storočia poddaných ubúdalo. Roku 1715 hospodarila len jedna sedliacka domácnosť (ako majiteľ je uvedený Joannes Csismadía) a v chotári boli i vinice. V roku 1720 už v dedine poddaní nehospodárili. Bývali tam však zemania.